Interrupcia - áno alebo nie ?

Autor: Kristína Melová | 25.11.2013 o 19:06 | (upravené 25.11.2013 o 19:33) Karma článku: 0,00 | Prečítané:  167x

Iba jedno slovo, pritom veľká bolesť. Téma, ktorá svojim pochopením, i naopak odmietnutím, rozdelila ženy na dva veľké tábory. Čítaš to a uvedomuješ si, že aj TY si jedna z tých žien, ktoré si tým prešli, mysliac si, že podstúpením zákroku sa všetko skončilo. Mýliš sa...pretože ty, ja a aj ostatní sme tu vďaka tomu, že nás rodičia chceli. Poslaním môjho článku je priniesť vlastný názor, moju vlastnú skúsenosť. Nechcem Ti zakazovať, ani ťa navádzať, pretože tí čo súdia, tých je dosť..

Je nesmierne ťažké o tom písať. Slzy sa Ti kotúľajú po líci a vieš, že si sa svojim priznaním dopustila hriechu. Áno, aj ja som jedna z tých žien. Už je to tuším piaty rok, čo beriem antidepresíva. Liečim sa na úzkostné stavy a depresie, a každý jeden deň je pre mňa boj - boj zvíťaziť. Chcem sa ráno zobudiť a večer zaspávať bez toho, aby moje telo ovládala chémia. Vysoká škola ma donútila samostatnosti, spraviť pár krokov vpred, ale aj vzad. Prvý a druhý ročník preletel. Až kým neprešiel tretí - bakalársky. Meškala mi menštruácia, no opäť som to pripisovala psychike, hovorím si: „Telo je v strese, to prejde." Niečo mi však hovorilo, choď si kúpiť tehotenský test. V priebehu pár sekúnd sa objavili dve čiarky, výsledok - som tehotná. Zistila som to na Deň matiek. Dnes si už hovorím, koľká irónia. Telo mi zalial pot a začala som sa chvieť. Prečo práve teraz, v bakalárskom ročníku? Čo mám robiť? Nechať si to a niesť zodpovednosť, či zbabelo podstúpiť zákrok ? Smutne konštatujem, no vybrali sme si druhú možnosť. Písala som bakalársku prácu, no duchom neprítomná. Odpočítavala som dni, kedy to bude za mnou. Skrývala som moje trápenie a ťažobu pred rodičmi. To všetko s pocitom, že pod srdcom som nosila život. Zo všetkých strán znelo: „Prečo si to nechcete nechať? Fyzicky ste zdravá žena, nechcete si to rozmyslieť ?" Každý deň bol plný výčitiek, bili sa vo mne milióny otázok. No viac-menej som už bola rozhodnutá. Pred štátnicovú komisiu som sa postavila na začiatku tretieho mesiaca. Pýtali sa ma a ja som odpovedala. Ani len netušili, že štátnicujeme „dvaja". Po úspešnom absolvovaní bakalárskeho stupňa ostávalo len pár dní. Ešte v deň zákroku ma pustili domov - zahanbenú, poníženú a zničenú s veľkým bôľom. Na tvári som mala úsmev, len preto, aby som znížila trápenie mojej matky, že je všetko OK.

Už je tomu vyše roka. Fungujem, lebo musím. Každé ráno hľadám dôvod na úsmev, a už nejaký ten čas mi ho spríjemňuje psík, ktorého sme si medzičasom zadovážili. Je výplňou mojej prázdnoty a súčasne terapiou.

Niekedy sa Vám proste stane, že sa ocitnete na križovatke a neviete, ktorým smerom. Vykročiť však musíte, no vrátiť sa už nedá. Prenasleduje Vás svedomie a s plnou vážnosťou viete, že TOTO rozhodnutie zmení váš život. Rana ostala, hlboko v srdci. Pevne však verím, že ešte dostanem šancu...

Na záver - MAMA odpusť, že si mi dala šancu, a ja som tú šancu odoprela niekomu, kto by tu dnes pobehoval...

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Zrušenie amnestií podporila väčšina, Mečiara podržia Smer a SNS

Parlament schválil aj vládnu deklaráciu, ktorá amnestie odsudzuje.

KOMENTÁRE

Prečo politici kričia: Ste nepriateľ národa

Reuters, Guardian, Politico a Economist nechceli poškodiť Slovensko.

KOMENTÁRE

Lexu by azda dokázala dostať ultraprecízna formulácia

Deklarácia, čo navrhuje Fico, je výborná forma, ale zlý text.


Už ste čítali?