Je nesmierne ťažké o tom písať. Slzy sa Ti kotúľajú po líci a vieš, že si sa svojim priznaním dopustila hriechu. Áno, aj ja som jedna z tých žien. Už je to tuším piaty rok, čo beriem antidepresíva. Liečim sa na úzkostné stavy a depresie, a každý jeden deň je pre mňa boj - boj zvíťaziť. Chcem sa ráno zobudiť a večer zaspávať bez toho, aby moje telo ovládala chémia. Vysoká škola ma donútila samostatnosti, spraviť pár krokov vpred, ale aj vzad. Prvý a druhý ročník preletel. Až kým neprešiel tretí - bakalársky. Meškala mi menštruácia, no opäť som to pripisovala psychike, hovorím si: „Telo je v strese, to prejde." Niečo mi však hovorilo, choď si kúpiť tehotenský test. V priebehu pár sekúnd sa objavili dve čiarky, výsledok - som tehotná. Zistila som to na Deň matiek. Dnes si už hovorím, koľká irónia. Telo mi zalial pot a začala som sa chvieť. Prečo práve teraz, v bakalárskom ročníku? Čo mám robiť? Nechať si to a niesť zodpovednosť, či zbabelo podstúpiť zákrok ? Smutne konštatujem, no vybrali sme si druhú možnosť. Písala som bakalársku prácu, no duchom neprítomná. Odpočítavala som dni, kedy to bude za mnou. Skrývala som moje trápenie a ťažobu pred rodičmi. To všetko s pocitom, že pod srdcom som nosila život. Zo všetkých strán znelo: „Prečo si to nechcete nechať? Fyzicky ste zdravá žena, nechcete si to rozmyslieť ?" Každý deň bol plný výčitiek, bili sa vo mne milióny otázok. No viac-menej som už bola rozhodnutá. Pred štátnicovú komisiu som sa postavila na začiatku tretieho mesiaca. Pýtali sa ma a ja som odpovedala. Ani len netušili, že štátnicujeme „dvaja". Po úspešnom absolvovaní bakalárskeho stupňa ostávalo len pár dní. Ešte v deň zákroku ma pustili domov - zahanbenú, poníženú a zničenú s veľkým bôľom. Na tvári som mala úsmev, len preto, aby som znížila trápenie mojej matky, že je všetko OK.
Už je tomu vyše roka. Fungujem, lebo musím. Každé ráno hľadám dôvod na úsmev, a už nejaký ten čas mi ho spríjemňuje psík, ktorého sme si medzičasom zadovážili. Je výplňou mojej prázdnoty a súčasne terapiou.
Niekedy sa Vám proste stane, že sa ocitnete na križovatke a neviete, ktorým smerom. Vykročiť však musíte, no vrátiť sa už nedá. Prenasleduje Vás svedomie a s plnou vážnosťou viete, že TOTO rozhodnutie zmení váš život. Rana ostala, hlboko v srdci. Pevne však verím, že ešte dostanem šancu...
Na záver - MAMA odpusť, že si mi dala šancu, a ja som tú šancu odoprela niekomu, kto by tu dnes pobehoval...
